Holokaust - pripomínať či zabudnúť?

Autor: Dávid Fogad | 18.3.2011 o 19:57 | (upravené 21.3.2011 o 0:09) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  240x

"Židov musíme vyhubiť, pretože poťahujú drôtikmi, inak nám nič nepomôže!“                                   (Adolf Hitler) Týmto hrozným predsavzatím najväčšieho zločinca všetkých čias bol spustený holokaust, najstrašnejšia etapa ľudských dejín. Pripomínanie tejto tragédie sa stalo súčasťou života nielen väzňov, ktorí holokaust prežili a ich rodín, ale aj všetkých ľudí sveta. Práve z toho dôvodu je dnes 27. január Svetovým pamätným dňom holokaustu, počas ktorého si každoročne ľudia na celom svete pripomínajú túto hroznú udalosť. Je to deň nielen plný spomienok na blížnych a známych, ktorí tragicky zahynuli v koncentračných táboroch, ale aj zamyslenia sa každého z nás nad tým, čoho je naša moderná civilizácia schopná pod vplyvom ideológie a bezhraničnej štátnej moci.


Práve tento rok uplynulo už 65 rokov od oslobodenia nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim-Brezinka) sovietskym vojskom. Tento neslávne známy koncentračný tábor v Poľsku sa tak stal celosvetovým symbolom utrpenia miliónov ľudí nielen židovského pôvodu počas 2. svetovej vojny. Pripomínanie tejto hroznej udalosti by malo v každom z nás vyvolávať úvahy o minulosti, súčasnosti a najmä budúcnosti nášho ďalšieho ľudského vývoja. Veď nie nadarmo sú dejiny považované za „súhrn toho ,čomu sa bolo treba vyhnúť“. Práve naša rozumová evolúcia bola nadovšetko iné poznačená holokaustom, ktorý spôsobil zlom vo vnímaní ľudskosti a humanity. Po hrôzach 2. svetovej vojny sa tak mohlo ľudstvo opäť postaviť na nohy a povedať si: „Nikdy viac!“ A priebeh zmien sa nezastavil len týmto emotívnym výkrikom. Nastal významný posun v chápaní človeka, jeho podstaty, jeho práv a slobôd. Ešte v roku 1945 bola vytvorená celosvetová organizácia snažiaca sa združiť všetky krajiny sveta a vo vzájomnej diskusii a v procese vzájomného spoznávania sa zabrániť, aby sa hrozná história opakovala.
Táto organizácia, známa pod skratkou OSN učinila aktívne kroky k ochrane ľudských práv  predovšetkým formou medzinárodných zmlúv, opatrení a vytvárania kontrolných mechanizmov ,ktoré sú oprávnené pomocou rozsiahlych právomocí a uvalením sankcií predísť alebo aspoň napraviť neprávosti páchané na hociktorej etnickej, náboženskej či sociálnej skupine, dokonca na každom jednom občanovi ľubovolného štátu sveta. Spomeňme si v tejto súvislosti na štát Izrael. Veď tento štát, ktorý je dnes neoddeliteľnou súčasťou svetovej politiky pred rokom 1948 vôbec neexistoval. Práve holokaust a utrpenie židovského národa počas vojny dodali požiadavkám Židov o vytvorenie ich vlastného štátu na území Palestíny oprávnenosť. Bolo však vytvorenie štátu Izrael skutočným odškodnením? Mnohí vidia v tomto vývoji udalostí historický prísun vojny a holokaustu, ale je to skutočne tak? A je vôbec v dnešnej dobe potrebné pripomínať si všetky tie hrozné udalosti, ktoré sa odohrali síce v minulosti nedávnej, ale nám tak vzdialenej? Veď nie je pravdou, že aj tí, ktorí prežili všetko to bezdôvodné vyvražďovanie, ich rodiny a rodiny všetkých obetí by najradšej zabudli a posunuli sa vo svojich životoch niekam ďalej, povedzme do budúcnosti bez trpkých spomienok?
Priznám sa, že pre mňa osobne ja mimoriadne obtiažne vyjadriť sa k týmto otázkam, pretože ja ani moja rodina, dokonca nikto z nášho okolia nie je priamo poznačený holokaustom. A ja, aj napriek tomu, že by som mohol zostať ľahostajný voči utrpeniu miliónov obetí s argumentom: „Veď mňa sa to netýka!“, sa tiež cítim výrazne, aj keď len nepriamo, poznamenaný holokaustom. Vďaka mojej záľube v histórii mám možnosť detailnejšieho nazerania na problematiku holokaustu a jeho postavenia v dejinách. Veď už Marcus Tullius Cicero pokladal históriu za „svedka doby, deň pravdy, život pamiatky, majstra života a hlásateľa uplynulých čias.“ Aj z tohto dôvodu som rád, že som mal možnosť zúčastniť sa poznávacieho zájazdu do Poľska, ktorého hlavným cieľom bol práve spomínaný Osvienčim.
Dnes pokojné okresné mesto so štyridsiatimi tisícmi obyvateľmi na prvý pohľad nie je ničím výnimočné, nezasvätený cestujúci by možno ani nezaregistroval, že práve prechádza mestom, ktoré sa stalo svedkom najväčšieho zločinu známej histórie. Ja a rovnako aj všetci ostatní moji rovesníci v autobuse sme už pri pohľade na tabuľu vítajúcu príchodiacich do Osvienčimu cítili akúsi ťažko definovateľnú stiesnenosť. Musím sa priznať, že tohto pocitu som sa nezbavil ešte niekoľko dní po návrate späť na Slovensko. Samotný tábor prekvapivo nepôsobil zvlášť hrôzostrašne a na prvý pohľad by nikomu nenapadlo aké zverstvá sa tu odohrávali v relatívne nedávnej minulosti. Murované budovy, pravidelné uličky a niekoľko stromových alejí skutočne vzbudzuje dojem ubytovacích kapacít pracovného tábora. A nebola práve táto ilúzia zvráteným spôsobom ako zahmliť budúcim väzňom ich skutočný osud? Ako im v nich navodiť pocit bezpečia?
Už pri vstupe do najstaršej časti tábora (Auschwitz I.) popod svetoznámy nadpis Arbeit macht frei sa vo mne pocit stiesnenosti prehlboval. Akoby sa všetky hrôzy najväčšieho konfliktu ľudstva nahromadili práve v Osvienčime aby ich každý návštevník mohol cítiť. Je vo všeobecnosti zvláštne aký intenzívny vplyv môžu mať určité miesta na človeka a jeho zmysly. Súčasťou prehliadky múzea v jednej z pôvodných budov bola aj stála „expozícia“ hospodársky využiteľných pozostatkov po mŕtvych. Nešlo len o oblečenie, veci osobnej potreby či topánky, ale predovšetkým o priame pozostatky ľudských tiel. Osobne na mňa najviac zapôsobili haldy ľudských vlasov využívané na výrobu textílií. Priznám sa, že na tento zážitok nikdy nazabudnem a naveky mi zostane v pamäti. Kopy topánok, kufrov, oblečenia, hrebeňov, okuliarov a všetkých možných aj nemožných vecí v skutočnosti tvorili len nepatrné množstvo všetkých predmetov určených na ďalšie zúžitkovanie, ktoré Nemci nestihli odoslať na ďalšie spracovanie alebo zničiť pred príchodom oslobodzovacích vojsk. Povieme si, aká hrôza! Oveľa strašnejšie však je, keď sa zamyslíme nad tým, ako dokonale mali vlastne Nemci celý vyhladzovací proces naplánovaný.
Povestný nemecký zmysel pre detail, presnosť a poriadok boli v celom tomto zvrátenom procese uplatnené priam dokonale. Keď sa človek zamyslí nad tými 11 až 17 miliónami obetí, musí si položiť otázku ako Nemci dokázali zorganizovať také masové vyvražďovanie? Vybudovanie táborov, logistika, organizovanie nútených prác, samotné vraždenie, likvidácia tiel, spracovanie pozostatkov na hospodárske účely, veď to všetko si žiadalo nesmierne komplikovaný riadiaci aparát. A kto bol na vrchole tejto vraždiacej mašinérie? Človek chorej mysle a nedostatočného ega, iniciátor plánu konečného riešenia židovskej otázky (v origináli Endlösung der Judenfrage) a predstaviteľ najstrašnejšieho totalitárneho systému sveta, fašizmu, Adolf Hitler. V tejto súvislosti sa nám naskytá otázka, čo by sa stalo keby sa Hitlerovi jeho „konečné riešenie“ podarilo priviesť do konca. Neprišiel by tak svet o jeden z najpozoruhodnejších, najstarších a najprenasledovanejších národov sveta, nositeľov kultúrneho, morálneho a náboženského odkazu starozákonných prorokov?
Bohužiaľ, nie všetci vedia, že holokaust sa netýkal len spomínaného židovského národa, tí tvorili približne tretinu až polovicu všetkých obetí. Ostatné obete pochádzali predovšetkým z radov Poliakov, sovietskych vojnových zajatcov, homosexuálov, telesne a duševne postihnutých, politických odporcov, Rómov a dokonca aj slobodomurárov! Hitler mal totiž oveľa väčšie plány na zmenenie tváre sveta. Vedeli by sme napríklad o Generalplane Ost alebo Aktion T4 či pláne Porajmos? Generalplan Ost sa týkal Slovanov a ich pozície v Hitlerovom „novom svete“. Veľká časť populácie slovanských krajín mala byť násilne vysťahovaná, zvyšná časť mala poslúžiť ako otrocká pracovná sila v nemeckom Lebensraume. Vďaka existencii nášho samostatného, aj keď klérofašistického štátu sme, naštastie do tohto plánu neboli zahrnutí, ale ťažko povedať, čo by priniesla budúcnosť. A naši bratia Česi? Tí na tom boli omnoho horšie, dokonca existoval plán na „konečné riešenie českej otázky“. Čechy a Morava by sa zgermanizovali a český národ mal byť na svojom historickom území „zlikvidovaný“. Takto nás, potomkov starobylých slovanských kmeňov, vnímali Nemci, pokladaní za „nadradenú rasu“. Aktion T4 sa týkala fyzickej likvidácie mentálne a telesne postihnutých, pretože tí mohli ohroziť „čistotu árijskej rasy“. Plán Porajmos sa zaoberal vyhladením Rómov. A ako sa k týmto nehoráznym neprávostiam postavil okolitý svet?
Napokon, v Nemecku boli prvé diskriminačné opatrenia zavedené už v 30. rokoch. Z môjho pohľadu v tej dobe ostatné mocnosti zápasili predovšetkým s hospodárskymi problémami ako následkami 1. svetovej vojny a snažili sa politikou appeasementu, čiže akýmsi tolerovaním nemeckých nárokov predísť ďalšiemu konfliktu. Na ich obranu treba pripomenúť, že Goebbelsova nemecká propaganda sa všemohúcne snažila o prezentáciu Nemecka v tom najlepšom svetle a väčšina sveta im aj naletela. Môj obdiv patrí Fínsku, ktoré aj napriek Hitlerovým nariadeniam na vydanie Židov ich výdaj odmietlo s tvrdením, že „vo Fínsku nie sú žiadni Židia, len Fíni.“ A to je ďalší dôvod prečo by sa na holokaust nemalo zabudnúť.
Nielen tých niekoľko štátov, ale najmä obyčajných ľudí podieľajúcich sa na záchrane Židov pred fašistickým režimom by sme si mali pripomínať ako dôkaz o tom, že aj v najťažších dobách sa nájdu ľudia odhodlaní riskovať svoje životy a kariéru pre ten najvyšší ideál, pre záchranu iných. Už perzský básnik Saadi tvrdil, že „ak si ľahostajný k utrpeniu iných, nezaslúžiš si nazývať sa človekom.“ Svet by tak mal spomínať na hrdinov ako Paul Grüniger, Aristides Sousa Mendes, Raoul Wallenberg, známy podnikateľ Oskar Schindler či dokonca brat Hermanna Göringa, Albert Göring a mnoho ďalších.
Otázka, či zabudnúť alebo pripomínať, tak nadobúda nový rozmer, nejde už len o holokaust sám o sebe, ide aj o všetko to hrdinstvo, úsilie a obete ľudí, ktorým nebol ľahostajný osud trpiacich a utlačovaných. Každý jeden životný príbeh zachráneného Žida, Róma či intelektuála sa tak spája s osudom človeka alebo viacerých ľudí, ktorí sa podieľali na jeho záchrane. Alebo je lepšie predsa len zabudnúť? Nechať to všetko tak, prenechať holokaust historikom, oprášiť sa a kráčať ďalej? Áno, aj táto cesta má zmysel, zvlášť pre tých, ktorí boli holokaustom zasiahnutí priamo. Vojna totiž poznačila nielen ich, ale aj ich rodiny a ešte niekoľko ďalších generácií tak bude akýmsi genetickým putom spätých s holokaustom rovnako, ako sú dnešní Afroameričania spätí s otroctvom alebo Slováci s komunizmom. Mnohí z nich si najviac zo všetkého želajú práve to, aby zabudli, aby sa im všetky tie hrôzostrašné obrazy a zážitky vytratili z vedomia, aby mohli žiť život nepoznačený tou tragédiou.
Či už ľudia na holokaust zabudli alebo si ho každoročne pripomínajú je záležitosť individuálna a je ťažké a z mojej strany nezodpovedné dávať konkrétne odporúčania alebo niekoho odsudzovať. Holokaust je ale nezmazateľným historickým faktom a je preto priam tragicky smutné, ako sa najmä v dnešnej dobe nanovo rozvíja polemika okolo tejto témy. Tá dnešná sa však nezaoberá úvahami o potrebe pripomínania alebo zabudnutia, ale spochybňuje samotnú existenciu holokaustu! Mnohí spisovatelia a pochybní experti dnes nehanebne a verejne vyhlasujú cielené klamstvá priamo popierajúce alebo zľahčujúce udianie holokaustu počas druhej svetovej vojny. V tomto ohľade sa významne „preslávil“ britský spisovateľ David Irving, ktorý síce holokaust samotný nepopieral, ale obhajobou Hitlera a spochybňovaním koncentračných táborov ako miest masového vyvražďovania si vyslúžil nálepku antisemitu a popierača holokaustu. Niektorí autori, ako napríklad D. Cassidy, však zachádzajú ešte ďalej a označujú holokaust za „konšpiračný výmysel a marketingový ťah sionistov, ktorí ovládajú celý svet, médiá a aj internet“. Údajne sa dokonca židovská populácia počas vojny rozrástla o niekoľko miliónov! Tieto absurdné výmysly sú bezohľadne šírené nielen pomocou internetu a nekontrolovateľných blogov, ale často aj knižne pod maskou vedeckej dôveryhodnosti. Čudujeme sa, prečo dnešné deti sprejujú na steny hákové kríže? Prečo zo zábavy pred kamarátmi „hajlujú“ a zošity majú popísané rasistickými tvrdeniami? Z môjho pohľadu na tom v podstate nie je nič zvláštne, pretože vo väčšine prípadov im zrejme ešte nikto nevysvetlil, čo vlastne symboly a gestá, ktorými sa predvádzajú pred svojimi kamarátmi, znamenajú, koľko utrpenia a vyhasnutých životov sa za nimi skrýva.
Častokrát je toto poburujúce správanie prejavom akéhosi vzdoru a pohŕdania autoritami, akýmsi vyhroteným prejavom pubertálnej rebélie. Osobne verím, že práve nedostatočná informovanosť mládeže v histórii 20. storočia napomáha prudkému rozvoju neonacistických a nacionalistických hnutí v súčasnosti. Úprimne dúfam, že sa tento trend nerozmohne natoľko, aby prerástol do situácie z 30. rokov minulého storočia a už nikdy nenastane vláda rasového teroru. Aj keď je to možno nevhodné a neúctivé, ja z môjho skromného pohľadu vnímam aj hospodársky a ekonomický následok holokaustu, ktorí spolu s vojnovou devastáciou spôsobil zastavenie rozmachu Európy na niekoľko rokov. Zničené mestá, cesty, železnice, továrne, to všetko bolo treba nanovo postaviť a napokon sa to aj v rekordnom čase podarilo, ale čo všetky tie vojnové obete? Milióny vojakov na oboch stranách barikád, milióny obetí v radoch civilistov a ďalšie milióny, ktoré našli smrť v temnote koncentračných táborov, spolu 45 až 60 miliónov ľudských životov, osudov, toľké milióny párov rúk schopných pracovať a tvoriť boli nenávratne stratené.
Z dnešného pohľadu sa nám zdá taká katastrofa priam nemysliteľná, ale aj napriek tomu je jasným dôkazom toho, čoho sú ľudské bytosti schopné. A to je ďalší dôvod, prečo by sme mali zabudnúť nielen na holokaust a druhú svetovú vojnu, ale aj na nespočetné ďalšie konflikty, ktoré nasledovali. Veď Kórejská (1950-1953) a Vietnamská (1964-1975) vojna, zvrátený komunistický režim Červených Khmérov v Kambodži (1975-1979), genocída v Rwande (1994), občianska vojna v Juhoslávii (1991-1995) a najnovšie vojna v Iraku (2003 - súčasnosť) sú najočividnejším dokladom toho, ako rýchlo dokážu ľudia zabudnúť na minulé hrôzy a nepoučiť sa z chýb svojich predkov. Odhliadnuc od ekonomického a politického významu niektorých konfliktov (Vietnam, Irak) väčšine z nich takisto predchádzali etnické, rasové, náboženské či národnostné rozbroje. Preto je na mieste položiť si otázku: Aký mal vlastne holokaust zmysel, keď sme sa z neho vôbec nepoučili? Ako je možné, že ešte v 21. storočí sú na svete miesta, kde je porušované aj to najzákladnejšie zo všetkých práv, právo na život? Naozaj sa ľudstvo nikdy nezbaví svojich najväčších neduhov?
Podľa mňa sa naša civilizácia nikdy úplne nepoučí z vlastných pochybení a sme preto odsúdení na neodkladný zánik, veď stačí len jeden jediný výbuch atómovej bomby a ostatné tisíce mu budú nasledovať. Ako povedal Einstein: „Neviem akými zbraňami sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú kamene a palice.“ Zostáva nám len dúfať, že spomienka na utrpenie obetí holokaustu, ako symbolu utrpenia celého ľudstva, pomôže predísť aspoň niektorým budúcim konfliktom, že dokáže dokáže odradiť agresorov od ich zámerov, že vzbudí súcit aj v najkrutejších povahách, že pomôže spojiť národy aj jednotlivcov, aby sme sa mohli kolektívne postaviť proti všetkému zlu. Pripomínať alebo zabudnúť? Pripomínať.

„Život mŕtvych je uložený v pamäti živých.“  Marcus Tullius Cicero

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?